Daj na mňa pozor
Nikdo nevie písať o smutných dievčatách tak ako Nina LaCour. Aj Mila je smutná. Toto tiché, plaché, mladé dievča chce by len dobré, chce niekam patriť, nájsť si rodinu. Bože tá osamelosť a potreba zavďačiť sa z nej priam tryskala. Mala som chuť ju objať a povedať jej, že všetko bude fajn. Naša hrdinka opúšťa svoju adoptívnu rodinu a odchádza pracovať na farmu k Terrymu a Julii. Tento pár, na nie tak obyčajnej farme, funguje ako pestúnska rodina, no má miesto aj pre mladých ľudí, ako je, aj Mila. Tá si tu postupne vytvorí silnejšie puto s Billym, Liz a hlavne malým Leem. Práve ich vzťah tvoril jadro celého príbehu a toto smutno/krásne spojenie ma chytilo za srdce. ,,Želám si, aby som bola jednou z vás.” Farma kúsok od oceánu. Domácnosť plná zblúdilých duší, polia plné tancujúcich a škeriacich sa duchov (to nie je metafora). A tak sa to celé začína. Povedzte; Veríte na duchov? Veríte v odpustenie? V možnosť nájsť pokoj a svoje miesto na svete? Poviem vám rozprávku.. ,, Kde bolo, tam bolo, žili raz jedno dievčatko. Roky vyrastalo bez ocka, až, kým sa jedného dňa jeho mamička nezaľúbila do vlka. Vzala dievčatko do divočiny, lebo ako iste vieš, vlky nežijú medzi 4 stenami. Sklonila sa k dcérke a povedala jej: Musíš ho volať ocko. Vidíš aký je milý? A vlk im ukázal svoj ostrý úsmev. Keď zavrčal, mama poznamenala: počuješ, aký je láskavý? Ako nás ľúbi? A vtedy v hrozivými tesákmi vytrhol dievčaťu srdce z hrude.” Romány Pôjdem tam, kam pôjdeš ty a Všetko je tak, ako má byť boli skvelé knihy, no práve táto bola mimoriadna. Mila si ma získala svojou citlivosťou a túžbou zapadnúť. Tak krásne popísaná neistota a potreba hovoriť nejakému miestu domov. Nina LaCou je majsterka slova. Emócie vie sprostredkovať ako málokto. Nepotrebuje na to búrlivé výbuchy ani silné frázy. O to viac ma ohuruje, ako silno ma vedela vtiahnuť. Príbeh nie je vôbec rozsiahly. Má len okolo 170 strán, no absolútne nič mu nechýba. Za mňa výborné. Odporúčam.